Keď sme druhákom povedali, že ich čaká plavecký kurz, niektoré oči zažiarili nadšením... a iné sa zúžili od strachu. Ozývali sa otázky typu:
„A musím ísť naozaj do vody?“
„Čo ak sa utopím?“
„Nevadí, že ešte neviem plávať?“
Pravdu povediac, tie obavy boli úplne prirodzené. Veď pre mnohých to bola prvá vážnejšia skúsenosť s vodou. Už v prvý deň sme však videli, že aj tí najväčší „neplavci“ dokážu zabojovať. A veru zabojovali!
Deti sa učili splývať, ponárať, dýchať do vody, preplávať prvé metre bez pomôcok… A my – ja aj pani asistentka – sme ich pri tom sledovali s obrovskou hrdosťou. Každý jeden z nich urobil veľký pokrok. Prekonali svoj strach, niektorí doslova sami seba.
A áno – nebolo to vždy jednoduché. Niekedy tiekli kvapky vody, inokedy aj slzičky. Ale každý nový pokus, každé jedno „Už som bol pod vodou!“ alebo „Dnes som sa udržal bez dosky!“ bolo pre nás dôkazom, že to celé malo obrovský zmysel.
Na konci kurzu nám deti povedali niečo, čo nás nesmierne potešilo:
„Pani učiteľka, nemohli by sme mať plavecký kurz celý rok?“
A my sme si v duchu povedali – keby to bolo na nás, určite áno. 😊
Mgr. L. Šimonová, Bc. L. Kašpar
