Skúsenosť
Bol to prvý jarný týždeň a cez okno prenikal štebot vtákov. Krajšie vstávanie som si už ani nevedela predstaviť. Na mojej tvári som cítila slnečné lúče a moje telo hriala mäkká prikrývka. Otvorila som oči a až vtedy som pochopila, že ten zvuk vydáva môj mobil. Budík vyzváňal asi 10 minút a ja som kvôli tomu takmer nestihla autobus. Keď som sa spamätala, uvedomila som si, že je streda. Tento deň nemám príliš rada, pretože v škole strávim úplne zbytočný deň a do piatku je ešte ďaleko.
Prvá hodina bola slovenčina a v triede bola neobvykle pokojná atmosféra. Pozerala som sa von oknom, keď vtom ma z myšlienok vyviedla spolužiačka. Drgla do mňa a ukázala na katedru. Spočiatku som nerozumela, čo sa deje, ale veľmi rýchlo som sa dostala do obrazu. „ Dnes je v škole beseda so spisovateľom a ja mám toho vyše hlavy.“ Sťažovala sa nám učiteľka. Moja zvedavosť mi nedala a chcela som vedieť viac. „ S kým bude beseda?“ opýtala som sa. „So spisovateľom, ktorý napísal knižku ,,Natálkine dobrodružstvá“. V tej chvíli sa mi oči rozžiarili. Ja som sa síce v tom okamihu nevidela, ale spolužiačka mi povedala, že som vyzerala ako keby mi mali oči vypadnúť. Ešte nikdy som nevidela spisovateľa. Moje nadšenie si všimla aj pani učiteľka, pretože jej nasledujúca veta znela: „ Chcela by si tam ísť?“ Na chvíľu som onemela. Netušila som, že by ma kvôli takejto veci vypýtala z hodiny. Kývla som jej hlavou na znak súhlasu a povedala, že sa teda pôjde na mňa opýtať, či ma uvoľnia z vyučovania. Neverila som, že práve v našej škole by som takúto inšpirujúcu osobnosť mohla stretnúť.
Odzvonilo na tretiu hodinu a ja som tušila, že z toho nič nebude. Beseda už určite začala a ja tam ešte nie som. Vtom vstúpila do triedy učiteľka a oznámila: „ Požičiam si dve dievčatá.“ Okamžite som pochopila, čo bude nasledovať.
V knižnici sa schádzali deti z prvého stupňa. V popredí miestnosti stál muž. Pozorne som ho pozorovala. Bol to mladý, útly muž a miestami som mala pocit, že mu je aj strop nízky. Mal tmavé vlasy a tiež oči. Možno by som ich prirovnala k tmavej káve a jeho úsmev mi pripomínal tú teplú penu na vrchu, ktorá vás dokáže zahriať po náročnom dni. Vôbec nevyzeral ako spisovateľ. Mal so sebou aj ochranku. Nie úplne bežnú ako zo supermarketu, ale aj tak si myslím, že by človeka porazila aj jednou topánkou. Boli to dve ženy. Prvá predpokladám, že prišla so zámerom fotografovania, ale fotoaparát nechala takmer celý čas položený na stole. Vlasy mala spustené a pomerne dlhé. Mala výrazné zelené šaty, ktoré ladili k jej gaštanovej farbe vlasov. Pohybovala sa nenápadne a väčšinou sa ukrývala v tieni miestnosti. Druhá žena bola úplným opakom. Celú prednášku sedela na stoličke a usmievala sa. Jej vlasy neboli prirodzené, pretože vo svetlých prameňoch bolo vidieť tmavé vlásky, s ktorými sa pomerne často hrala.
Miestnosť sa začala napĺňať. Knižnicou sa niesol šum, ale ja som len ticho sedela a čakala, čo sa bude diať. Na úvod sme sa zoznámili so spisovateľom. Volá sa Stanislav Repaský. Bol celkom milý a tiež na ňom bolo vidieť, že sa dosť snažil. Rozprával nám svoj príbeh. O jeho začiatkoch pri písaní kníh, jeho skúsenosti s knihami aj jeho radosti, ktorú prežíval, keď sa vydavateľstvo rozhodlo vydať jeho zatiaľ prvú, ale určite nie poslednú knihu. Snažil sa nás inšpirovať k čítaniu a písaniu kníh, pretože on svoj vzťah ku knihám objavil celkom neskoro, až v 19-tich rokoch.
Na záver besedy sme mali voľnú diskusiu. Každý sa mohol opýtať spisovateľa to, čo ho najviac zaujalo. Celkovo by som to zhodnotila ako skvelú skúsenosť do budúcnosti a taktiež motiváciu nielen pri písaní kníh, ale aj do života, pretože nikdy nie je neskoro. Ak človek vytrvá, dostane sa mu aj požadovaný výsledok.
Diana Martonová, VIII.A
